káva vychladla skôr ako som sa stihla v nej ohriať
a ráno v oknách ani nebolo
v patologickom smútku ľahli na strechy mraky
vrany balansovali na odkvapoch
v komínoch sa obíjal vietor
stromy dostali depresiu
- zošediveli a scvrkli sa zimou hlodajúcou vnútra
bolo to fajn
pozerať na smútok
byť jedinou teplou vecou na ulici
mala som pocit že som dnes ráno prvá
s otvorenými očami a ľadovým nosom
že ten černoch na rohu predávajúci bláznovstvo
tam nikdy nebol
- šaliem prstami po transparentnom vzduchu
a smejem sa pare pred perami
vydychujem celý svoj obsah
/kam až poletím?/
pod mostom blúznilo zrkadlo
do odštiepených okrajov sa mu zlievala všetka čerň
Nore pachtila po dotyku
- nechala som ten gýč bolieť
sadla som si na schody a zapálila si
ešte bolo skoro na ľudí
po chodníku kráčali vrany
meter odo mňa dva veľké čierne vtáky
kedysi som verila že majú na krídlach smrť
už som veľká
už viem že vtáky za nič nemôžu
ešte chvíľku som tam sedela
a sledovala padajúci list
ako kričí v dnešnom ráne
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
